Tokio

Gabi

"Chudinko?" Zamrmlala som trocha podráždeným hlasom. Nemala som rada, keď ma tak ľudia volali. Nie že by to niekto robil. Väčšina si stačila s oslovením ako špina či grázel. Nevedela som však o čom hovorí. Čo sú to vôbec Quincy? Možno to bol nejaký blázon no.. ja som mala čo hovoriť. Videla som duchov a napádajú má nejaké potvory.
"Neviem o čom hovoríš." Dodala som stále pomerne pevným obozretným hlasom.

Gabi

"Aspoň žijem, mohla som skončiť aj horšie." Mikla som ramenom. Predsa len po mne poslednú dobu išla jedna maskovaná vec za druhou. Aj keď to že vedeli rozprávať, som sa dozvedela až dnes. Jeho úsmev mu v mojej opatrnosti moc nepomohol. Stále som mu neverila, prečo by som aj mala? 
"Ak by som mala spočítať ľudí, ktorý sa na mňa usmievali.. a stále sa im nedalo veriť.. nestačili by mi obe ruky." Zamrmlala som znova a ustúpila som o ďalší krok.

Gabi

Bola som naozaj paranoidný človek. Čo ak tento "hollow" spolupracoval s týmto "chlapíkom" a celý čas im išlo o niečo iné? Na druhú stranu, som ten krížik naozaj chcela a tak som len prikývla.
"Ak mi donesieš krížik, vypočujem si tvoj obchodný návrh." Na jednu stranu som podobné dohody uzatvárala stále. Len nie takéhoto divného paranormálneho kalibru. Nevedela som či mi ho donesie, no radšej by som sa proti tej príšere sama nepostavila a nechala to za seba vybaviť niekoho iného. Čo by však za to chcel? Kto vie. To sa zistím až za nejaký čas, ak vôbec.

Gabi

Prikývla som na znak kladnej odpovedi, no to už zmizol a ja som sa tu znova ocitla sama. Preto som len ostala stáť na mieste a .. no začala som rozmýšľať. nevedela som koľko to potrvá, povedal že malú chvilku a tak som sa len oprela o stenu s rukami založenými do vreciek plášťa, kde som sa pohrávala s malým vreckovým nožíkom.

Gabi

Nejakú chvíľku som si na záhadnú postavu počkala. Naozaj sa však jednalo len o chvíľku. Počas nej som započula zvuk, ktorý som spočiatku ničomu nevedela prirovnať. Ako keby niečo veľmi ostrého letelo vzduchom. Nechápala som mu a so zvedavosti som sa začala obzerať. To už som však za mnou ozval hlas a ja som pred sebou uvidela húpajúci sa krížik. Môj..
Opatrne som ho schytila do ruky a znova som si ho zavesila na krk.
"Ďakujem.." Zamrmlala som no príliš veľká dávna slušnosti v tom hlase nebola. Nebola som na ďakovanie zvyknutá. Mala som v hlave veľa otázok, no nebola som si istá, či sa môžem pýtať. Nakoniec ma však zvedavosť predsa len premohla.
"Čo sú to tí Quincy?" Nevedela som, či mi to bude chcieť vysvetliť. Bola by som však rada, predsa len nevedomosť som až tak neobľubovala.

Gabi

Ruky som si  založila do vreciek plášťa a po jeho slovách som sa len oprela o stenu, čo bola za mnou. Chvíľku som sa na neho len pozerala no..  nevyzerala som nijak pobavene. Skôr normálne..
"Pred takým rokom.. by som vám neverila." Pousmiala som sa a následne som len čakala, čo mi povie ďalej.

Gabi

Povzdychla som si. Toto bol dospelák? Išlo to z neho ako z chlpatej deky. Ja som bola viac zameraná na praktické... veci.. nemala som rada, keď sa mi niekto niečo snažil vysvetliť zdĺhavým spôsobom.
"Okej okej, môžeš sa dostať k pointe? Existujú Ľudia s kúzlami ja.. to chápem, vážne." Žmurkla som na neho a pre istotu som ešte aj ukázala palec hore. Tvárila som sa trocha divne až .. ako taký menší blázon.

Gabi

Rukou som si mimovoľne chytila krížik. Kto vie, čo tým všetkým myslel. Mala som predstavu, no len malú. Predsa len som ho v podstate nič nevidela spraviť, len veľmi rýchlo zmiznúť a znova sa tak rýchlo objaviť. Keď mi však ponúkol, že mi ukáže ako ich využívať, na chvíľku som ostala skeptická.
"Nemám źiadne peniaze.." Bol to fakt, ktorý si mohol všimnúť už spoćiatku. Predsa len aj poznamenal poznámku, o mojom stave. Rozhodne som sa z tejto situácie chcela dostať, no nechcela som byť nikomu nič dlžná. Čo ak by ma trebárs nahlásil sociálke? Mala by som viac než prúser.

Gabi

Keď sa začal smiať, tak trocha som dostala chuť kopnúť ho do kolena. Rozhodne sa smial na mne a ja som to príliš nemala rada. Prevrátila som očami a počkala som, kým zo seba vypustí ďalšie slová.
"Sľub?" Uškrnula som sa. Tento človek vedel o ulici tak málo. Nechcela som ho však príliš štvať. Predsa len ten krížik nejakým spôsobom získať musel.. aj a by som sa veľmi rada vedela brániť proti takým veciam, čo ma o ten krížik takmer pripravili.
"Dobre, a čo z toho presne vyplýva pre mňa? Neber ma zle... len si neviem predstaviť ako by to celé prebiehalo... a ja nemám kde bývať." Mykla som ramenom. Možno by som z tejto situácie predsa len vedela vyťažiť viac, než som mala pôvodne v pláne.

Gabi

"To znie ako problém.." Zamrmlala som si skôr pre seba a s rukami vo vreckách plášťa som sa za ním vydala. Bola som zvedavá, čoho všetkého je tento týpek schopný. Rozhodne som chcela niečo vidieť.. no to, že niečo ukáže takto skoro a.. zrovna na bránu, ktorú stačilo preliezť.. musela som sa uchechtnúť. Celkom som sa ho však začala desiť, alebo som sa s tou myšlienkou minimálne pohrávala. Predsa len niečo také človek nevidí každý deň. Naozaj som si nevedela predstaviť, že by som niečoho takého, bola schopná aj ja.

Gabi

Následovala som tohto chlapíka, až kým sme sa nedostali k jeho autu. Nedalo sa povedať, že by som nebola fanúšikom starších a silných áut. Tak nejak som nemala príležitosť sa nad podobnými vecami zamýšľať. Páčilo sa mi však. Keď nastúpil za sedadlo vodiča, sama som si otvorila dvere a sadla som si dopredu vedľa neho. Zavrela som za sebou dvere no.. nedala som si pás.
"Len taký.. ehm.. nemám žiadne doklady. Nemám moc dobrý vzťah s .. políciou." Naznačila som. Možno si budem musieť rovnako rýchlo vystúpiť, ako nastúpiť.. kto vie.

Gabi

Radšej som ho poslúchla. Jeho úsmev naznačoval, že to nebola.. no prosba? a bolo to skôr kvôli môjmu vlastnému bezpečiu. Nešiel extrémne rýchlo.. na dialnicu, no na centrum mesta to bolo pomerne dosť. 
"S kým som sa to dostala do auta.." Uškrnula som sa po jednom šmyku, pri ktorom mi takmer kapuca spadla z tváre. Nebola to ani len otázka, skôr také povzdychnutie.