Zu (1) - 1. Divízia

Otvoril oči no aj napriek tomu nedokázal rozoznať miesto, kde sa nachádza. Mal strach avšak aj napriek tomu mu vyčerpanie nedovolilo sa čo i len pohnúť. Bol príliš vyčerpaný, no dôvod tohto náhleho vyčerpania mu bol neznámy. Ubehlo niekoľko hodín a on pomaly naberal sily, opatrne sa postavil a lapal po dverách, prípadne po inom východe. Nechal sa viesť tlmenými hlasmi, bolo ich príliš veľa na jednom mieste a ani jeden mu nebol známy. Dvere. Prameň svetla sa vynoril z malej medzery medzi dverami a zemou. Opatrne sa k nim dopotácal, letmo prechádzal po dverách rukou hľadajúc kľučku. Keď sa mu ju podarilo nájsť, vzplanula v ňom iskra života. Zatlačil kľučku nadol a potiahol ju, dvere sa otvorili a jeho oči utrpeli bolesť od hrejivých lúčov slnka.  Tlmené hlasy sa premenili na hlasné a neutíchajúce konverzácie z každej strany. Slnko ho oslepilo no aj napriek tomu sa vydal dopredu. „Prepáčte. Nechcel som.“ Tieto vety opakoval takmer neustále, pretože sa vrojil priamo medzi ľudí. Netrvalo dlho a jeho oči si pomaly začali zvykať na svetlo, pretrel si oči a rozhliadol sa. Bolo tu plno ľudí no všetci bolí otrhaný, zanedbaný a niektorí aj vystrašený. Bol ešte viac zmätený ako pred tým. Nemal však čas postávať, ak sa chce niečo dozvedieť tak sa musí pohnúť. Nemal stále dostatok energie na prudšie pohyby. Pomaly sa potácal po preplnenej ulici a smeroval do neznáma. Po necelej hodine ho zastavil starý muž ktorí ho žiadal o trochu jedla, rád by mu vyhovel, keby mal sám čo jesť. Pán so smutným výrazom sa chcel otočiť a ísť žobrať ďalej avšak Zu ho zastavil. Tento pán bol jeho šanca na získanie informácií. Spýtal sa ho na všetko, čo mu od prebratia sa vzišlo na um. Aj napriek tomu, že muž bol ošarpaný, bol to múdry muž. Prezradil mu, že sa nachádza v Spoločenstve duší, mieste kam odchádzajú duše po smrti. Prišiel si zdesene, on bol mŕtvy avšak práve v tomto momente si tak nepripadal, no možno, že práve preto si na nič nespomína a jeho telo je na pokraji zrútenia. Pomaly mu všetko začalo zapadať do jeho nezodpovedaných otázok. V mysli sa mu však objavila myšlienka, ktorá by ho mala v tomto momente najviac trápiť, dokáže prežiť sám? Práve preto sa musel rozhodnúť hneď, záviselo to od jeho prežitia. Neostávalo nič iné. Po dobu budúcich 5 rokov sa jeho životom stalo žobranie, zbieranie informácií a snaha nezomrieť.

Bola prekrásna, jej hebké vlasy, ktoré jej siahali po koniec šije. Čerešňové pery a prekrásna bledá pleť. Presne to bola ona. Nechávala sa nazývať Karin, no všetci sme ju volali majsterka Karin. Bola to ako matka všetkých stratených detí. Tak ich často nazývala, boli to deti, ktoré nemali kam ísť a nevedeli sa o seba postarať. Aj napriek tomu, že Zu už výzorom dávno preskočil éru detí tak ho prijala, pretože v ňom videla potenciál. Nikdy nepovedala o aký potenciál šlo, no to bolo všetkým jedno. Pretože to bola práve ona, ktorá im dala domov a zachránila ich pred skazou. Spoznali sa v niektorom z dištriktov v časti Severného Rukongaiu. Ako inak Zu bol žobrákom a žiadal okolo idúcich o jedlo, no bol to chudobný dištrikt a ľudia sa osočovali, že sami nemajú čo jesť. Avšak Karin bola iná, zastavila sa sama od seba a skôr než prehovoril tak sa ho spýtala či mu môže pomôcť. Povedala to s úsmevom, s tým prekrásnym úsmevom plným radosti a hrejivej lásky ktorú dávala každému, aj svojim nepriateľom. Pretože neuznávala zlobu a nenávisť, jej duša bola čistá rovnako čerstvo napadaný sneh. Nikto nevedel čím sa Karin živí, nikdy nehovorila odkiaľ berie zásoby jedla ktoré rozdávala medzi nás. Bolo nás vtedy 8 spolu s Karin. Mala iba jedinú podmienku nášho pobytu v jej „dome“ a tou bolo učenie. Každým dňom ich učila rôznym lekciám, ktoré im mali podľa nej zlepšiť život, stačilo pochopiť pravdy. Jednou z právd bolo, že človek nemôže dosiahnuť nič bez toho aby trpel. Zu bol arogantný a mal hlúpe reči k tomu všetkému, aj napriek tomu, že to bola jeho spasiteľka. Ona to však dokázala všetko zmeniť. Nikdy nespravila nič. Čím by ho nútila veriť jej pravdám, ono to prišlo samo. Ona jeho aj stratené deti naučila disciplíne, pracovitosti, úprimnosti a hlavne pokoja  v duši. To bola jej hlavná výsada, nikdy nekonajte v afekte a nenechajte svoje city ovládať vaše rozhodnutia, kľud v duši dokáže vždy najlepšie vyriešiť situáciu. Vždy tvrdila, že sa nemáme nechať opantať citmi avšak každý jej pohľad dokázal rozohriať aj to najchladnejšie srdce. Jej úsmev dokázal každého rozveseliť a jej dotyk liečil viac ako najdrahšie masti sveta. Ona bola to najcitlivejšie stvorenie a verili sme, že budeme všetci jedna veľká rodina až do konca dní. No nastala posledná lekcia, odpútanie. Naučila nás ako prežiť, ako myslieť, ako milovať, no jej poslednou lekciou bolo ako zabudnúť. Jedného rána sa zobudili a ona tam nebola, ostal iba list. „Odpútanie, je tým posledným čo sa musíte naučiť. Mala som vás rada no to je iba pocit. Naučila som vás všetkému, teraz je čas aby ste začali fungovať samy a neboli na nikoho odkázaný. – Karin“ To boli jej posledné slová, zvečnené na papieri. Niekoľko dní ešte prebývali v jej dome no pomaly sa začali rozdeľovať, nakoniec tam zostal sám Zu, ktorí sa cez to nedokázal preniesť. Uvedomoval si však, že čím dlhšie tu bude, tým horšie bude odísť. Vzal si so sebou list, ktorí mu mal pripomínať to čo zažil, považoval totiž odpútanie za lekciu, ktorú nedokáže zvládnuť. Vzal si ešte plný batoh jedla a vydal sa smerom pred bány Seireitei. Putoval 5 dní a 5 nocí až nakoniec padol pred bránami od vyčerpania. Väčšinu jedla totiž rozdal chudobným a hladným.

Bolo to ako na začiatku, prebudil sa do tmy avšak tentoraz prekypoval energiou a cítil sa veľmi odpečatí. Rovnako nebol v úplnej tme, na stole ležala malá svieca ktorá už pomaly dohárala. Bola to celkom malá miestnosť, avšak nesťažoval si. Prišla žena, mala rovnako krásnu tvár ako Karin no nebola to ona, on sa totiž nedokázal vysporiadať s odlúčením, od jej odchodu ju videl všade. „Ďakujem.“ Vydralo sa z jeho hrdla. Mladé žieňa nič nepovedalo iba sa milo usmialo, svieca zhasla a Zu sa opäť ponoril do spánku. Ďalšie ráno bolo iné, ľudia boli iný. Neprehovorili k nemu ani slova a on sa cítil čoraz viac nervózny. Možno to bol jeho inštinkt, možno niečo iné avšak vedel, že dnes príde niečo nové. Nemýlil sa, akonáhle odbilo poludnie, pred jeho izbou sa objavil postarší pán ktorí bez zaklopania vošiel a prisadol si k posteli. Bol nervózny a bolo to aj na ňom poznať. Muž prehovoril a Zua až prekvapilo, aký bol jeho hlas kľudný a priateľský. Spýtal sa ho či by sa rád pripojil medzi študentov a neskôr k niektorej z jednotiek za podmienky, že úspešne ukončí akadémiu. Zu iba prikývol, nedával najavo svoje emócie, nechcel pôsobiť až moc nadšene. Práve pre toto sem šiel, chcel sa stať študentom. Nemal totiž v živote žiadne ciele, jediný jeho ciel odišiel spolu s vetrom a nenechal ani jednej stopy. Akadémia bola preňho ťažké obdobie, neoplýval talentom alebo aspoň základnými poznatkami z boja či iných umení. Do všetkého musel dať maximum a cvičiť tvrdo a pravidelne aby sa dokázal vyrovnať ich poznatkom. Obdobie akadémie prebehlo až prekvapivo rýchlo a on sa nestihol ani spamätať. Stál tam a vietor sa pohrával s jeho odevom, na tvári mal úsmev no jeho oči prezrádzali stopy strachu. Pocity s ním lomcovali o sto šesť, mal strach, že nie je dosť dobrý aby sa mohol pripojiť k jednej z jednotiek. Avšak keď pozdvihol hlavu videl tam kapitána, ktorí si ho premeriaval s podivuhodným pohľadom v očiach. Zuove srdce sa rozbúšilo a pri slovách kapitána sa úplne zastavilo. „Chceš sa k nám pridať?“ Zu si myslel, že je to žart avšak nebol. Odpoveď bola jasná, stručná a bez váhania. Áno.

Pocíť - Minori dotykom predá dotknutej osobe pocit. Počtom zasiahnutí sa počet a sila pocitov zvyšuje. Následná tabuľka poukazuje na to, ako rôzne štádiá fungujú.

I.	Strach	Minori odovzdá pocit strachu, zasiahnutá osoba začne pociťovať strach.
II.	Smútok	Minori odovzdá pocit smútku, zasiahnutá osoba začne pociťovať smútok.
III.	Odpor	Minori odovzdá pocit odporu, zasiahnutá osoba začne pociťovať sama k sebe odpor.
IV.	Beznádej	Minori odovzdá pocit beznádeje, zasiahnutá osoba začne pociťovať beznádej.
V.	Zhnusenie	Minori odovzdá pocit zhnusenia, zasiahnutá osoba začne pociťovať zhnusenie (nie je bližšie špecifikované z čoho) ktoré môže viesť k zvracaniu.
VI.	Nesústredenosť	Minori odovzdá pocit nesústredenosti, zasiahnutá osoba začne byť nesústredená a k tomu vedie aj dezorientácia, prípadne spomalené reflexy.
VII.	Vyčerpanosť	Minori odovzdá pocit vyčerpanosti, zasiahnutá osoba začne strácať energiu.
VIII.	Vyslobodenie	Finálna fáza spôsobí, že zasiahnutá osoba upadne do bezvedomia.

*Každé štádium schopnosti je možné dosiahnuť iba pri určitej výšky reiatsu. Každé štádium je možné získať pri každom navýšení reiatsu o 100 bodov. Pri hranici 800 bodov sa stáva schopnosť kompletná.

...Shunpo...	...Bakudo...	...Hado...	...Liečenie...	...Zanpakuto...
5	2	2	1	10

*5 bodov zatiaľ nerozdelených - nechávam si ich do budúcna aby som mohol svoju postavu rozvíjať postupne